GRANT 

journal 

ISSN 1805-062X, 1805-0638 (online), ETTN 072-11-00002-09-4 

EUROPEAN GRANT PROJECTS | RESULTS | RESEARCH & DEVELOPMENT | SCIENCE 

 

 

 

V tejto mnohosti sa však akoby vynímala jedna hodnota, a to 
hodnota slobody, ktorá je charakteristickou a dominantnou hodnotou 

liberalizmu. Možno sa len domnievať, či práve motív slobody 
(charakteristickej nielen pre doktrínu liberalizmu, ale aj ako jednej 
z hodnôt spomedzi množstva iných v pluralizme) motivoval Berlina 
k spojeniu a vzájomnej podpore týchto dvoch myšlienok. Avšak 

takéto spojenie sa nejaví ako argumentačne dostatočne silné. 

Napriek tomu, že Berlin neustále zdôrazňoval pozíciu a úlohu 

hodnoty slobody, uvedomoval si, že nielen sloboda je pre ľudí 
žijúcich v 

spoločnosti významná. Ľudia majú a hľadajú rôzne 

hodnoty. Niektoré z nich sa dostavajú do vzájomných (niekedy 
trvalých) stretov. Myslím si, že práve z toho dôvodu je sloboda 
v 

pluralitnej spoločnosti len jednou z rady ďalších hodnôt, ktorá 

musí konkurovať iným hodnotám. „Rozsah slobody človeka alebo 

ľudí rozhodnúť sa žiť podľa vlastného želania musí byť vyvážený 
pož

iadavkami množstva ďalších hodnôt, z ktorých rovnosť, 

spravodlivosť, šťastie alebo bezpečnosť, alebo verejný poriadok sú 

asi najzreteľnejšími príkladmi.“ (Berlin, 1969, s. 29). Pluralita 
hodnôt (ktorú Berlin tak dôsledne akcentuje vo viacerých svojich 
spis

och a ktorá je podľa neho základom liberálnej spoločnosti) 

znamená, že sloboda nemôže byť jednoznačné, nemenné a 

dominantné kritérium spoločenského konania (Berlin, 1969, s. 29). 
Z 

toho dôvodu nemožno tvrdiť, že len v liberalizme podporujúcom 

primárne hodn

otu slobody je možné hovoriť o pluralizme hodnôt. 

Pluralizmus sa nemusí nevyhnutne viazať na myšlienku liberalizmu. 

Z 

pohľadu hodnotového pluralizmu, myslím si, neexistuje žiadna 

nutne logická spojitosť s liberalizmom, ak nebudeme brať do úvahy 
neisté psychologické prepojenia. Ako som poukázala na základe 

Berlinových neskorších vyjadrení, ukazuje sa, že sám upúšťa od 

svojich jednoznačných a neochvejných vyhlásení spájajúcich ideu 
pluralizmu s myšlienkou liberalizmu. Nie vždy je preto potrebné 

spájať hodnotový pluralizmus s ideami liberalizmu. Podľa mňa tam, 

kde Berlin môže, neustále akcentuje diferenciu ľudí a ich hodnotovú 

rozmanitosť, pričom pre ľudí požaduje aspoň minimálny priestor na 
presadzovanie vlastných hodnôt a 

cieľov. A liberalizmus, je pre 

neho p

ráve tá doktrína, ktorá mu postačuje na to, aby spoločnosť 

podporovala uznanie mnohosti subjektívnych hodnôt. Ako 
poznamenáva Lassman, dôležitú úlohu pri podpore takéhoto 

pohľadu zohral u Berlina aj význam nesúmerateľnosti. V praxi to 
znamená, že žiadny št

át alebo iná politická autorita nemôže mať 

dobrý dôvod na uvalenie a 

presadzovanie akejkoľvek konkrétnej 

hodnoty (prípadne kombinácie hodnôt) na svojich občanov. Podpora 
autoritárskych alebo de facto neliberálnych režimov by tak 
v 

skutočnosti popierala platnosť (takto chápaného) pluralizmu 

(Lassman, 2006, s. 219). Z 

toho dôvodu systém, ktorý pripúšťa 

usporiadanie spoločnosti vybudovanej na uložení povinností, 
a 

zároveň niektoré práva potláča (napríklad právo slobody prejavu), 

možno označiť za nespravodlivý, neetický či negujúci právo na 

rovnosť (Berlin, 1999a, s. 223). Podľa môjho názoru, to však závisí 
od konkrétnych úprav. Pretože, ak dôjde k istým reštrikciám, ide 
o 

dôsledok, kedy sa systém usiluje o ochranu pred väčšou 

nespravodlivosťou, väčším zlom (ktorý sa dotýka väčšej časti jeho 

občanov). V konečnom dôsledku to ešte nemusí znamenať 

nemorálnosť alebo zamedzovanie hodnotovému pluralizmu 
v 

štruktúre politického systému. Berlin podľa mňa vníma ako 

neetické a nespravodlivé také usporiadanie, kde vzniká diferencia 
v základných možnostiach a 

príležitostiach členov spoločnosti, teda 

kde existujú nerovnosti v miere nezávislosti medzi nimi. Odmieta 

teda diferenciu medzi ľuďmi najmä na úrovni politickej alebo 
právnej. Z toho dôvodu v týchto oblastiach rázne odmieta ak sa 

jeden nadraďuje nad druhého, pretože sa tým siaha na slobodu 
„slabšieho“. Berlin preto dodáva, že sloboda silných alebo mocných 

musí byť obmedzená, bez ohľadu na to či sa jedná o fyzickú alebo 
o ekonomickú silu (Berlin, 1969, s. 29). Ak by však k žiadnemu 
obmedzeniu silných jednotlivcov alebo politických subjektov 

nedošlo, vznikol by problém. Usporiadanie takejto spoločnosti by 

tak mohlo nadobudnúť až status tyranie.  

Nazdávam sa, že aj variant spoločnosti vybudovanej čisto na 
princípoch egalitari

zmu by bol pre neho neprijateľným. Jeho 

vnímanie ľudí v spoločnosti síce podporuje diferenciu osôb, avšak 

každá jedna osoba musí mať úctu ku slobode druhého človeka. 
Myslím si, že práve opísaná situácia je jedným z 

najzreteľnejších 

príkladov hodnotových konfliktov v sociálno-politickej oblasti, 
o ktorých Berlin hovorí. „Sloboda, v 

ktoromkoľvek zmysle, je večný 

ideál, či individuálny alebo spoločenský. Rovnako aj rovnosť. Ale 

dokonalá sloboda (aká musí byť v dokonalom svete) nie je 
kompatibilná s dokonalou r

ovnosťou. Ak má človek slobodu urobiť 

čokoľvek, čo si vyberie, potom silný zlikviduje slabého, vlci budú 

jesť ovce a to zničí rovnosť. Ak má byť dosiahnutá dokonalá 

rovnosť, potom sa ľuďom musí zabrániť, aby sa navzájom 

predstihovali, či už v materiálnom alebo intelektuálnom alebo 
duchovnom úspechu, inak dôjde k nerovnostiam.“ (Berlin, 2013, s. 
26). Napriek tomu, že Berlin využíva „absolútne“ termíny – 

„dokonalá sloboda“ a „dokonalá rovnosť“, si myslím že výsledok 
dokonalosti nie je v reálnej sociálno-politickej oblasti žiaduci. 

Voľba kompromisu je lepším riešením. Nie je potrebné robiť 
striktné rozhodnutia.

15

 

Dokonalá rovnostárska spoločnosť alebo 

úplne liberálna spoločnosť vedú len k ľudskému utrpeniu a chaosu 

(Berlin, 1999b, s. 81).  Myslím si tiež, že by bolo ťažké predstaviť si 

rovnostárske usporiadanie spoločenského systému v praxi. Avšak 

Berlin upozorňuje, že žiaden človek sa nemôže preceňovať, teda byť 
viac ako niekto iný (Berlin, 1999b, s. 81). Myslím si, že ide 
o 

akcentovanie pozície, že všetci sme si rovní, pokiaľ sa 

pohybujeme v oblasti politickej a právnej rovnosti. Rovnosti 

ekonomickej či sociálnej však prikladá menšiu vážnosť a pripúšťa aj 
potrebu diferencie. Berlin si uvedomuje, že ak by sa v 

spoločnosti 

zabezpečila politická sloboda a právna rovnosť, silní, inteligentní či 

ambiciózni ľudia by mali potenciál obohatiť sa alebo získať 
politickú moc 

na úkor slabších, čo by viedlo k nerovnostiam (Berlin, 

1999b, s. 93). Podľa Berlina majú politická sloboda a právna 

rovnosť často dopad na ekonomické a sociálne nerovnosti. Podstatu 
jeho názorov vidím v 

tom, že ľudia majú rovnaké politické práva 

alebo práv

a, napríklad na kúpu či predaj majetku. Do uplatnenia 

týchto práv a 

nárokov nemôžu vstupovať faktory (alebo privilégia) 

spojené s 

farbou pleti, fyzickým vzhľadom alebo inými 

nezmeniteľnými ľudskými črtami. Avšak ak niekto dokáže na 

základe vlastných zručností, využitia prírodných zdrojov získať 

majetok alebo istú spoločenskú pozíciu a ekonomicky alebo sociálne 

sa odlíšiť od iných členov spoločnosti, neznamená to, že porušuje 
princíp právnej rovnosti alebo politickej slobody (Berlin, 1999b, s. 
94). Pre Berli

na je to dôsledok, ktorý musíme akceptovať, pokiaľ 

nechceme, aby boli fyzické a 

psychické rozdiely medzi ľuďmi čo 

najmenšie. V 

opačnom prípade by sa mohlo zdať, že Berlin popiera 

pluralitu osôb. On len nechce, aby spoločnosť podporovala 
stanovisko nepatrnej alebo len minimálnej odlišnosti. Takáto 

uniformná spoločnosť by totiž atakovala napredovanie spoločnosti. 
V 

ľudských spoločenstvách by boli síce znížené rozdiely 

v 

zaobchádzaní medzi jednotlivými členmi (možno až) na 

minimum, avšak docielila by sa tým le

n stagnácia spoločnosti ako 

celku. Dôvod jej nenapredovania by spočíval v tom, že človek by 

nepociťoval potrebu kreatívnosti, neexistovala by nielen 

individuálna, ale ani kultúrna rozmanitosť.

16

 

                                                           

15

 Striktné rozhodnutia reprezentujú zasadzovanie sa o 

jednoznačné 

stanovisko, teda buď za (dokonalú) slobodu alebo (úplnú) rovnosť. 

16

 V 

tomto bode je možné vidieť čiastočný prienik Berlinovych 

a Hayekovych myšlienok. Porovnaj Hayek:, F. A. (2001): Právo, 
zákonodárství a 

svoboda: Nový výklad liberlálních principů spravedlnosti 

a politické ekonomie, PROSTOR. s. 82 a Berlin, I. (1999b): Concepts and 
Categories: Philosophical Essays, Princeton University Press. s. 94. 

116